Jedálny plán

Motto: Dobrý plán na dnes je lepší ako perfektný plán na zajtra.

 

Som Paula, a som prejedačka.

Do programu OA som sa dostala vďaka priateľke, ktorá ma najprv priviedla na stretnutie inej svojpomocnej skupiny Al-anon (pre príbuzných alkoholikov). Cestou mi rozprávala o zakladaní skupiny OA na Slovensku. Chvíľu (takmer rok) mi to trvalo, kým som pochopila, že potrebujem aj program OA. Keď som našla trochu odvahy, zavolala som priateľke a spýtala sa jej ako založená skupina funguje a či sa môžem prísť pozrieť. A tak začala moja cesta, postupne sa mi podarilo (po počiatočných obavách, ktoré vo mne ešte dlho pretrávali) naštartovať sa a so všetkou energiou, ktorú som do toho bola schopná vložiť, sa pustiť do programu 12 krokov v súvislosti so svojím závislým, chorým vzťahom od jedla. Dnes som vďačná, že som to vyskúšala napriek pochybnostiam, ktoré som mala.
Program OA je rovnaký ako program Anonymných alkoholikov, iba slovo alkohol zamieňame za jedlo a slovo alkoholik za prejedač. Na prvý pohľad sa to môže zdať celkom úplne iné. Áno, v niečom je to predsa len iné, jedla sa nedá vzdať úplne. Jesť sa predsa musí, každý deň trochu, presne toľko, koľko treba na bežné fungovanie, teda toľko, koľko naše telo potrebuje na svoju výživu.

Normálni ľudia to vedia. Vedia, koľko je to dosť. Presne vedia, kedy majú dosť a vedia sa zastaviť aj pri jedle, ktoré im veľmi chutí, ale ich telo ho toľko nepotrebuje. My, ľudia so závislým vzťahom k jedlu to nevieme. Nevieme jesť normálne, spontánne bez toho, aby sme sa neprejedli. Podobne ako alkoholici nevedia „normálne” piť, my nevieme „normálne” jesť. Dôvod je podobný: tak ako závislému človeku „pomáha” jeho droga uniknúť z každodenných problémov alebo „riešiť” neúnosné či občas aj celkom bežné pocity, aj my používame jedlo inak ako zdraví ľudia. Z jedla sme si za tie roky svojho prejedania (či hladovania) spravili priateľa a zároveň nepriateľa číslo jeden. Používame ho neraz ako únik od smutných, nešťastných alebo hnevlivých nálad, používame ho na vylepšenie nemastnej-neslanej nálady, používame ako na citové otupenie, zajedáme zlosť, depresiu alebo úzkosť, starosti ale občas aj radosti. V tom sme si s inými závislákmi podľa mňa v podstate veľmi podobné.

Čo nás odlišuje je, že naša abstinencia sa nedá vymedziť nulovou spotrebou alkoholu / jedla*. Ale miesto „nulovej” abstinencie si staviame tzv. jedálny plán. Jedálny plán nám pomáha vniesť poriadok do chaosu, úprimnosť do klamstiev a mieru do bezodnej straty kontroly, ktoré sprevádzajú naše záchvaty kompulzívneho jedenia.

Postaviť si jedálny plán vôbec nie je jednoduché. Nie preto, že by to bola veľká veda, ale preto, že prvé, čo to vyžaduje je úprimnosť. Rovnako ako u alkoholikov, úprimnosť predovšetkým k sebe samému. Druhou dôležitou súčasťou programu OA je mať sponzorku, či sponzora. Bez toho podľa mňa abstinovať v jedle nejde. Možno to funguje na krátko, ale dlhodobo to jednoducho nemôže fungovať. So sponzorkou sa podelím o svoj jedálny plán (a tu nastupuje úprimnosť k druhej osobe), pretože je to človek, ktorý mi dokáže nestranne poskytnúť spätnú väzbu, o tom, čo a ako jem. Pomáha mi deň po dni držať sa svojho plánu a nájsť spôsob ako ho upraviť, aj je to potrebné. Je tu aj vtedy, keď by som potrebovala zvládnuť pocity, ktoré sa automaticky začnú vyplavovať, keď už ich nezatláčam do čiernej bezodnej diery kvantami jedlom. A do tretice samozrejme mítingy, kde sa môžem podeliť so druhými o tom ako deň čo deň pokračujem vo svojej novej ceste abstinencie. Abstinencia pre nás v OA predstavuje abstinovanie od kompulzívneho prejedania.

Nakoniec som pochopila, že v tomto sa od abstinujúcich alkoholikov v podstate ani tak veľmi nelíšime. Ani alkoholik nemôže úplne prestať piť, piť predsa musí každý živý tvor. Vodu. Alkoholik musí prestať s pitím toho, čo ho ťahá na dno – s alkoholom. A my, ľudia závislí od jedla musíme prestať jesť jedlá, a prestať jesť spôsobmi (kompulzívnymi – nutkavými), ktoré nás ťahajú dole, späť k závislosti. Aj preto pre nás, rovnako ako pre abstinujúcich alkoholikov program 12 krokov funguje.

Môj jedálny plán vznikal takmer rok a ešte stále je v procese. Niektorí ľudia v OA hneď na začiatku vedia, čo majú mať v jedálnom pláne. Ja som to nevedela a hlavne bola som (a ešte stále som) dosť tvrdohlavá, a tak sa učím len pomaly. Aj preto postupujem v programe pomaly, ale ako ja hovorím, radšej pomaly a isto, ako rýchlo a s rizikom pádov a pošmyknutí. Nie že by sa mi tie vyhýbali. A propos pošmyknutia, tak niekedy hovoríme recidívam. Možno je to opäť našou „jedlovou” zvláštnosťou, ale keď deň čo deň musíme jesť, ostávame tak v dennom kontakte s tým, čím sme sa zvykli prejedať. A občas sa stane, že sa pošmykneme. To najdôležitejšie je vtedy nevešať hlavu a začať byť ochotní sa učiť so svojich pošmyknutí. Alfou omegou celého je opäť úprimnosť, vedieť si priznať chybu a pokúsiť sa ju napraviť. Nájsť spôsob ako sa jej nabudúce vyhnúť. Občas to znamená prijať miesto negatívneho teda zakazujúceho opatrenia, nejakú pozitívnu akciu. Napr. v mojom jedálnom pláne som musela naučiť raňajkovať každé ráno, bez výnimky, aby som sa vyhla nočnému vybieľovaniu chladničky. Neskôr som zistila, že i tak bývam večer neuveriteľné hladná. Zistila som opäť na vlastnej chybe, že musím niečo pridať, čo by oddialilo večerné chute sa prejedať. A tým niečím bol malý olovrant. V podstate dnes niekedy jem viac krát za deň ako v minulosti, ale omnoho menej a bez pocitu „nesmierneho” hladu. A moja váha, pretože to bol jeden z dôvodov, ktorý ma nakoniec prinútil si priznať svoj závislý vzťah jedlu, napriek tomu pomaly, ale isto klesá smerom k zdravším hodnotám.

Nie všetci však prišli do OA spraviť len niečo zo svojou váhou. Mnohí ľudia v OA sú dokonca „normálnej” hmotnosti, alebo aj trpiaci podváhou. Napriek tomu však nevedia „normálne jesť.” Obdobia prejedania občas striedajú radikálne diéty až hladovanie, prípadne vracanie a konzumácia preháňadiel. Kto sa chce vyhnúť následkom prejedania na váhu, vie byť veľmi vynaliezavý v tom, ako sa im vyhnúť. Podobne ako vie byť závislý človek vynaliezavý v zháňaní si svojej drogy a vo vymýšľaní výhovoriek, prečo sa s tým nedá prestať. Vo vzťahu k jedlu, jedeniu a svojmu telu nás okrem rozličnosti v spôsobe stravovania a telesnej konštrukcie spája vlastne len jedno jediné (a to najpodstatnejšie): nevieme sa správať vo vzťahu k jedu „normálne” (inými slovami nevieme jesť „zdravo”). Program OA je nádej, že je možné sa zo začarovaného kruhu prejedania-hladovania, chudnutia-priberania a podobne vymaniť a skúsiť celkom inú cestu. Cestu 12 krokov. Cestu abstinencie. Cestu oslobodenia sa od nutkavého správania v jedle.

Za posledný rok, čo som mala tú česť byť súčasťou programu sa v mojom živote udiala kopa zázrakov. Inak im ani nemôžem nehovoriť. Ak by ma predtým niekto skúšal presvedčiť, že jedného dňa budem schopná deň čo deň sa neprejedať, nejesť veci, ktoré som si myslela, že bez nich sa nedá žiť, neprejedať sa po nociach, a že sa dokonca začne moja váha znižovať, len tak, akoby to šlo samé od seba, neverila by som mu. Myslela by som si, že spadol na hlavu a splieta v nej prapodivné predpovede, ktoré nemajú s realitou nič spoločné. Ale stalo sa. Všetko to sa stalo a deje aj vďaka tomu, že som na chvíľu uverila, že keď pustím do svojho života vyššiu silu, v mojom vzťahu k jedlu a k môjmu telu sa môžu začať veci pomaly meniť.

Nakoniec sa z pomaly stalo relatívne rýchlo, pretože keď sa dnes obzriem späť, zisťujem, že vďaka podpore mojich priateliek z OA programu som dokázala za rok zmeniť desiatky vecí, ktoré som viac ako dve desiatky rokov zmeniť nevedela.

A to, čo ma v programe s počiatku udržalo, je ukryté v motte, ktoré som si pre tento príspevok vybrala. Ako hovorieva moja sponzorka (nielen o jedálnom pláne), to najdôležitejšie nie je dokonalosť ale pokrok. A ja som za tento pokrok vďačná. Na jednej strane sa zdá, že ide o malé každodenné kroky, ale zároveň viem, že sú to obrovské sedemmíľové skoky, ktoré má bezpečne unášajú od mojej prejedajúcej závislosti. Vďaka za každý z nich. Vďaka za program, ku ktorému som nakoniec našla cestu, a ktorému som otvorila svoje vnútro.

Paula, prejedačka.

* Zvyčajne jedálny plánu obsahuje aj určitý prvok „úplnej abstinencie” Je to vtedy, keď si v rámci plánu povieme, ktoré jedlá sú naše tzv. „spúšťače” a postavíme ich tak povediac mimo zákon, t.j. rozhodneme sa, že od nich budeme abstinovať úplne. Niektorí kompluzívne prejedajúci zisťujú, že niektoré druhy potravín (napr. cukor, biela múka, chipsy, oriešky, majonéza a pod.) majú akoby vlastnosti drogy, že stačí čo i len trochu, a oni sa tak povediac už ďalej nevedia zastaviť. Občas sa „spúšťací mechanizmus” nejakej potraviny objavuje pozvoľna, nenápadne, ale i tak nakoniec príde neodolateľná chuť „prejsť sa,” podobne ako keby alkoholik podcenil lekárske kvapky do hrdla, ktoré majú v sebe alkoholový základ. Zdalo by sa, že ide o zanedbateľné množstvo, ale všetci vedia, že aj kvapka stačí na spustenie „chutí”. Podobne pre niektorých ľudí v OA fungujú niektoré potraviny. Od týchto potravín potom abstinujeme úplne. Vzdávame sa ich rovnako ako sa závislý človek musí vzdať svojej drogy. Úplne. Navždy. Alebo aspoň zo dňa na deň. :o)