Kdesi v hĺbke duše každého kompulzívneho prejedača sa skrýva uvedomenie si, že uzdravenie začína, keď nájdeme jeden druhého.
Anonym
Vyrastala som na Juhu (USA) v 50tych rokoch a bola som svedkom vecí, o ktorých som si nemyslela, že sa kedy budú diať. Naučila som sa lekcie, na ktoré sa nezabúda. Nepomyslela som však na to, že niekto ako ja môže byt tiež diskriminovaný. Koniec koncov, mala som správnu farbu, tvar, vieru a žila som v správnej časti mesta.
Ale čoskoro sa do mozgu malého dievčaťa začali zarývať tie správne obrazy . Do duše tínedžerky, ktorá sa zo všetkých síl snažila dosiahnuť … do myslenia mladej ženy, ktorá mala svet na dosah ruky.
Vdospelosti sa tieto obrazy začali prehrávať v mojej hlave a … vďaka jedlu som sa týmto obrazom dokázala prizerať s väčšou úľavou … Tak začal môj život kompulzívneho prejedania, tak začala moja diskriminácia kvôli váhe.
O niekoľko rokov neskôr som bola vďačná za svoj život obéznej dospelej osoby. Pozrela som sa späť a videla som, ako ma Boh, tak ako ho chápem ja, pripravoval na to, aby som pochopila diskrimináciu ako chorobu duše. Ale čo sa stalo, čo mi dalo vyrovnanosť, mier a spokojnosť? Našla som iného kompulzívneho prejedajúceho sa. A potom ďalšieho a ďalšieho. A začalo uzdravovanie.
DEŇ PO DNI … LEN PRE DNES
prepíšem tie vpísané obrazy,
nebudem ľutovať minulosť
a budem si vážiť svoje spoločenstvo naveky